Listy

Niekedy sa Sulíkovci správajú ako päťroční šarvanci, ktorí práve objavili čaro vybehnutia s holými zadkami do mrazu a nedomysleli následky, že to predsa bude len trošku štípať. Fotenie volebných lístkov pri voľbe generálneho prokurátora bol podobný nenápadný prípad detskej roztopaše. Dialóg, ktorý prebiehal medzi Riškom Sulíkom a skautkou zo Smeru Jankou Laššákovou mohol byť nasledovný:

Riško: „Ak si odfotím ten lístoček uveria mi u nás doma, že som skutočne volil Mišíkovú a nie Trnku?

Janka: „Ak ho odfotíš na stojato a nie na ležato malo by to pôsobiť dojmom panorámy zeleného lesa. A potom by som ti uverila.“

Riško: „Tak ja to blysnem. Žena, čo by som bez teba robil. Ale mám nápad. Nabudúce zoberiem viac techniky a pofotím si celý parlament.“

Janka: „Richard, nebuď ako malý. To spravíš, keď budeš odchádzať po štyroch rokoch. Ja sa pridám tiež.“

Riško: „Máš pravdu. Dovtedy si nakúpim bermudy, klobúčik a kvalitné slnečné okuliare. A chcem fotku pod dvojkrížom. S Jankom Slotom, Robertkom a Mikym. Figeľ je moc vysoký, toho v zábere nechcem a Bugár nemá takú citlivosť pre detail.“

Verme, že Sulíkovcov toto objavovanie behu po mraze neunaví. Inak by nebola toľká zábava v parlamente. Veď kto by nám už ostal? Dovtedy sa však môžeme kochať pohľadom na Riška a jeho grupu ako si nenápadné vychutnávajú čaro parlamentného života.