Európski ministri zahraničných vecí sa včera v Luxembursku jednoznačne zhodli na tom, že režim líbyjského diktátora Muammara Kaddáfiho nesmie zostať nepotrestaný. Ináč … Dohoda padla v triumviráte Francúska, Veľkej Británie a Spojenách štátov amerických v rámci ospravedlnenia zločinov, ktoré sú v posledných mesiacoch na Líbyi páchané. Za nedávnym masakrom deviatich civilistov (medzi nimi sa nachádzali aj dvaja kojenci), ktorí prišli o život vďaka „zatúlanej“ rakete NATO, stojí vyšší záujem. Ropa a poslušnosť.
Kaddáfí dostal nálepku nevypočítateľného diktátora. Svojmu americkému chlebodarcovi sa otočil chrbtom, keď začal z ropných polí ťažiť v prospech svojej krajiny. Pre úplnosť. Spojeným štátom nejde o ropu samotnú, aj keď predpokladajú, že v Líbyi sa nachádzajú nové ropné ložiská, porovnateľné s tými v Iráne. Ide im o kontrolu nad čiernym zlatom. O podobnú nadvládu, akú preukázalo pred pár rokmi Rusko s plynom, keď zatiahlo kohútik a polovica Európy ostala s holým zadkom.
Líbyiský diktátor sa vzpriečil americkým korporáciam, ktoré chceli získať ropný tromf. Pochopil, že Líbyia môže diktovať podmienky minimálne južnej Európe, respektíve minimálne Taliansku, ktoré je na Kaddáfiho rope závislé.
Hra na väčšieho moralistu je zvrátená. Spojené štáty nám chcú o štátoch ako je Líbyia nahovoriť, že zverstvá, ktoré vykonávajú ropni diktátori sú obludné. Nezabudnime však, že to bolo USA, ktoré podporovalo Saddáma Husajna a dovolilo mu krvavo potlačiť šiítske povstanie. Či na Juhosláviu a jej bombardovanie, po ktorom sa začali najväčšie etnické čistky v Európe od II. svetovej vojny.
Morálnosť, aká je nám v týchto dňoch predkladaná je falošná a klamlivá. Hlavní vinníci minulých, ale aj budúcich zločinov nesídlia v líbyiských púštiach. Ale v Bielom dome.