Kaddáfiho zdvihnutý prst mieriaci na Európu za intervenciu do krajiny stojí minimálne za zamyslenie. Z viacerých jednoduchých dôvodov.
Po prvé. V krátkej dobe upútala na seba pozornosť už druhá ropná krajina. Po Iráne, ktorý je známy svojím negatívnym postojom, aj vďaka prezidentovi Ahmadineďzádovi, sa k odporu proti agresiám trojuholníka západu USA, Veľkej Británie a Francúzka, postavil líbyjský Tripolis. Tlak, ktorý vyvíjajú západné krajiny na ropné mocnosti, ich zákonite núti úzko spolupracovať, keďže viditeľný záujem o ložiská zo strany triumvirátu je evidentný.
Po druhé. Líbyja momentálne nemá na to, aby zaútočila na Európu. Alebo na spojencov. V tomto bode má USA a Španielsko pravdu. Krajina môže ale pohroziť. Svojou ropou. Tá by južnú časť Európy položila na lopatky. Pokiaľ by sa pridružila k odporu spolupráca Iránu (plánovaný ropovod Nabucco je vetva vedená z ropných polí tejto krajiny), takmer polovica Európy by si ani neškrtla.
Preto sa NATO bude snažiť ešte úpenlivejšie zosadiť líbyjského diktátora. Mimochodom, povstalci (jemná fasáda trojky) mu už za odstúpenie z funkcie ponúkli dôchodok vo vlastnej krajine.
Jedno je ale isté. Záujmy USA, Veľkej Británie a Francúzka, neprospievajú v žiadnom prípade Európe. Mali by sme mať na pamäti, že dve európske mocnosti netvoria celok, ale len časť. S úpne inými prioritami na prežitie ako má ostatok.