Listy

Samovražda aténskeho dôchodcu nie je mučeníctvom. Paradoxne, grécka vláda nesie na jeho smrti menší podiel viny ako únia. V pozadí treba hľadať zvrátenú cenu eurovalu. A vydieranie.

Minulý rok sa stratové banky operujúce v Grécku vydesili. Strach im nahnal vtedajší premiér Papandreu so svojím trúbením na ústup. Vyjadril sa, že pre krajinu by bolo lepšie, keby vystúpila z eurozóny a následne vyhlásila bankrot.

V tom prípade by bankám hrozilo, že by prišli o miliardy, ktoré nezodpovedne rozhajdákali počas niekoľkých rokov. Nakoniec premiérov návrh na zásah Merkelovej nedostal reálnu podobu a Papandreu podal demisiu.

Po niekoľkých mesiacoch je situácia vyhrotenejšia. Kvôli bankám, ktoré nechcú prísť o euroval upadá celá krajina. Mimochodom, ten neustále narastá. Naposledy v banku svietil necelý bilión. Problém je v tom, že ak by Grécko vyhlásilo bankrot, choré banky by v žiadnom prípade nedostali sto percent svojej straty. Ocitli by sa uprostred olivových hájov s holým zadkom a slabou útechou na krku.

To, čo dnes senilná Európa predvádza je obludné. Vydieranie bolo vždy vlastné skôr mafii ako demokratickej únii. Zdá sa, že to už neplatí.  Ak by sa penzista zastrelil po vystúpení Atén z eurozóny, bol by to problém krajiny. Dôsledok neuváženého hospodárenia. No v danej situácii padá vina na lídrov únie. Pretože hrať mafiánsky vabank s ľudskými životmi a výbušnými južanskými povahami už nie je sféra úžery. Ale bláznivé zahrávanie sa s pušným prachom. A európskym mierom.